FitCamp - Tréning so zranením II.

Tréning so zranením II.

Po prečítaní a rozhovore s Tiborom, ktorý nám poodhalil veľmi často skloňovanú problematiku, či áno, či nie tréning so zranením, by som aj ja rád niečo málo k tomu pridal a poodhalil niečo s čím sa len tak bežne u doktora nestretnete.

V rýchlosti nadviažem, áno, aj ja sa prikláňam k tomu čo povedal, že vždy je cesta, spôsob ako si taký či onaký cvik vieme nejako prispôsobiť, alebo ak je problém v dolnej časti tela, môžem cvičiť hornú časť tela a opačne. No to už bolo povedané, ale čo ak prebiehajúci problém potrebujem riešiť. Čo ak som po nejakom vážnejšom zranení, po operácii a potrebujem sa čo najrýchlejšie dostať do bežného života, nehovoriac športového. Vtedy sa nedá donekonečna problémovému miestu vyhýbať a nejakým spôsobom niečo nahrádzať. Potrebujem vedieť presne, čo, kedy a ako. A tu sa dostávame do menšieho problému.

Pretože poznáte to, príde zranenie, idete k doktorovi a ten povie týždeň, dva, či mesiac, dva nič nerobte, necvičte, dostanete fixáciu, možno nejaké lieky a vy odchádzate spokojný domov, že ste spravili maximum, mám to potvrdené lekárom, keď nič, tak nič. Tým nechcem spochybňovať žiadnu diagnózu alebo doktorov. Naozaj, niektoré zranenia si to priam vyžadujú. Ale v skutočnosti nie úplne všetky, ktoré končia, tak ako som spomenul. Poodhalím prečo tak hovorím.

Ak sa zraníme alebo sme po nejakej operácii, ktorá nám vyriešila určité zranenie, nastáva doba rekonvalescencie, doba hojenia. V našom svalovom, väzivovom alebo fasciálnom spojivovom tkanive nastáva určitý proces. Tento proces začína od prvej chvíle nášho zranenia a dá sa povedať, že končí až po niekoľkých mesiacoch či rokoch. Naozaj závisí od vážnosti zranenia. To, že sa cítime po pár týždňoch dobre, nič nebolí, alebo sem tam ešte niečo trocha zabolí, neznamená, že už sme 100% fit, nie, nie. Proces hojenia a návratu do bežného či športového života, je naozaj dlhý proces, ktorý netreba brať na ľahkú váhu. Počas hojenia prechádzame určitými fázami a to, prvých 48 hodín hovoríme o alarmujúcej fáze, tu môžeme badať ako sa dané zranenie vyvíja, nastáva opuch, mení sa farba, pozorovať rubor, zmena teploty... tu určite treba kľudový režim, vyvýšená poloha, mechanické odľahčenie, dávkovaná externá kompresia a naozaj dbať na bezbolestný pohyb. Treba vydržať. Potom prichádza druhý až piaty deň, stále sme v prvom týždni. Ešte stále badať podobné reakcie ako v prvých 48 hodinách, určite veľmi nepotlačovať fenomény opuchu a iných reakcií. Je to prirodzená obranná reakcia organizmu. Nevyužívať veľmi ortézy a keď aj áno, prerušovane počas dňa. Zaradiť postupne terapiu kinezitejpom, ľadovanie, možnosť suplementácie vitamínu C, nakoľko neutralizuje PH organizmu a to 1g na 1kg telesnej hmotnosti. Zotrvať v kľudovejšom režime

Potom prichádza záver prvého týždňa a to od piateho až do dvadsiateho prvého dňa. Hovoríme o proliferačnej fáze. Bujnenie, novotvorenie tkaniva. Veľmi dôležitá fáza. Badať ústup reakcie zranenia, obnova receptorov. Tu sa dostávame k tomu, že aktivita začína byť nutná! Naozaj pristúpiť k pomalému, postupnému zapracovaniu sa do cvičebného, tréningového procesu. Všetko závisí od typu zranenia, ale každé si vyžaduje v tomto období zaraďovať postupne aktivitu. Pri dolných končatinách zaradiť stacionárny bicykel, nízka kadencia, 60-70 wattov, všetko prispôsobiť pocitu! Cvičenia izometrického charakteru. Postupné striedanie excentrickej a koncentrickej kontrakcie, postupne zaraďovať veľmi ľahké dynamické cvičenia. Všetko toto vykonávať v aeróbnych podmienkach. Po dvadsiatom prvom dni až do šesťdesiateho dňa nastáva fáza konsolidácie. Tu môžeme hovoriť o normálnom vzhľade postihnutého miesta. Viac sa zapracovávame do cvičebného, tréningového procesu. Väčšia variabilita cvičení, dynamická stabilizácia, ťachšie dynamické cvičenia. Príprava pred úplným návratom. Po šesťdesiatom dni až po prvý až druhý rok môžeme badať zdravý vzhľad postihnutého miesta. Dochádza k plnému návratu do bežného alebo športového života. Tréning bez obmedzení, ale aj cez to všetko je veľmi dôležitý subjektívny pocit nás samých.

Veľmi dôležitá vec pri každej z fáz, v ktorých sa nachádzame je neustála kontrola, testovanie, lokálneho aj globálneho charakteru. Ak sa zhodneme na svojom subjektívnom pocite a rovnako aj testy nám odhalia, že zranenie napreduje správnym smerom, môžeme sa posunúť o stupeň vyššie. Pokiaľ je čo i len najmenšia pochybnosť, musíme zotrvať, byť trpezlivý a krok po kroku, pomaly napredovať.

Je to len malé poodhalenie toho, ako môžeme pristupovať k rekonvalescencii. Naozaj všetko, ako som už povedal závisí od typu zranenia. Aj cez to všetko, ak si prečítate mojich pár riadkov a stane sa vám niečo, konzultujte svoj problém s odborníkmi a možno vám toto môže slúžiť ako malou kontrolou toho, čo robíte a ako sa cítite.

A ešte jedna vec na záver- čím viac budete odkladať svoj návrat alebo sa vyhýbať aktívnej forme rekonvalescencie, alebo pohybu, tým viac budete reálne odďaľovať svoj reálny a zdravý návrat. Pretože každá jedna z týchto fáz sa vám bude odďaľovať a predlžovať. Netreba sa báť aktivity, len treba vedieť, ako, čo a kedy môžem. Všetko robiť s rozumom!


Miro



Volám sa Miroslav Záhradný a som absolventom Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského. Niekoľko rokov sa mi darí užívať si prácičku, ktorá je zároveň mojim koníčkom, kondičného trénera. Spolupracujem prevažne so športovou mládežou v rôznych odvetviach športu, ale aj s bežnou populáciou s ktorou sa spoločné pokúšame nachádzať zdravší a bezbolestnejší životný štýl. Mojim najväčším úspechom je samotný vyber mojej prácičky a rodina!:-)
Ukázať formulár na odpovede