Možno sa niekomu z vás bude zdať tento názov zastaraný, nevhodný, jednoducho totálne mimo. No dovoľte mi malé vysvetlenie. V prvom rade som premýšľal nad tým, ako vôbec začať a čomu by som sa mohol v tomto článku venovať. Dospel som k záveru, že by som rád napísal malé zamyslenie sa nad tým, akým spôsobom sa snažíme rozvíjať našu telesnú schránku v posilňovni.

Prevažná väčšina mi dá určite za pravdu, že na začiatku čohokoľvek v živote je určitý podnet. Pokiaľ ide o svaly, tak ten podnet je zvyčajne vidina niečoho, čo vidíme, no momentálne nemáme. Vzápätí sa v nás zrodí myšlienka, že by sme s tým čo najrýchlejšie chceli niečo urobiť. A práve tu nastáva impulz, na ktorý príde odpoveď z vnútra z nás: „Zajtra začínam chodiť do fitka, budem makať a všetko sa zmení!“ Na jednej strane je to skvelé, rozhodli sme sa pre seba niečo urobiť. Nie nadarmo sa vraví, že rozhodnutie je polovica úspechu. Na druhej strane nastáva otázka, ako dlho nám tento entuziazmus vydrží? Nechcem tu filozofovať, alebo poukazovať na niektoré prípady nadšenia, pretože aj v mojich ranných cvičebných začiatkoch boli často vzplanutia, ktoré vyhoreli rýchlejšie, než by si ktokoľvek z vás dokázal predstaviť. Už je to ale za mnou a z odstupom času viem, kde som robieval chybu a možno práve tým, ktorí sa v týchto riadkoch nájdu, by som chcel dať do pozornosti, že nie na úkor niekoho, ale hlavne seba samého sa dá veľmi jednoducho napredovať.

Ako som už spomenul, na začiatku niečoho býva impulz. Ak by sme si to chceli preložiť, mohli by sme hovoriť o motivácii. Motivácia je v skutočnosti psychologický proces, ktorý aktivuje ľudské správanie a dáva mu akýsi smer. Takto nejako sa aj v odborných terminológiách vysvetľuje motivácia, to nie je môj výmysel. Ale poďme preč od odborných vecí, nepíšeme tu odborný článok, práve naopak, chceme sa vyjadrovať v ľudskej reči.

Takže, sme na začiatku nášho rozhodnutia, poznáte to, ubieha deň, dva, tri, týždne, mesiace a zrazu, skôr či neskôr, príde nechuť, či únava, lenivosť, akokoľvek to môžeme nazvať. Jednoduchý príklad, príchod do fitka so slovami: „dnes sa mi vôbec nechce, ale keď už som tu idem niečo odcvičiť“ alebo už aj cvičím a vravím si: „dnes sa mi nechce som unavený, pôjdem len niečo a kašlem na to“. Takýchto situácii by sme tu mohli rozpísať niekoľko. Pozastavili ste sa niekedy nad tým, prečo to tak je? Tí, ktorí sa s niečím takým ešte nestretli a venujú sa cvičeniu už nejaký ten piatok, tak tým prajem veľa ďalších úspechov a som presvedčený, že také niečo ich bude obchádzať, pretože si vedia vytvoriť pozitívnu predstavu, ktorú si postupne zhmotňujú, jednoducho robia skutočne to, čo ich baví a napĺňa.

Skúsim vám pomôcť s odpoveďou. Respektíve ako si to vysvetľujem ja, prečo to tak môže byť, k čomu som dospel na základe niekoľko ročnej skúsenosti a pozorovaní ako aj seba samého, tak aj ľudí s ktorými som sa vo fitku stretával. Skúsme si to zhrnúť takto: prehnané chcenie a kontrola, že niečo funguje alebo nefunguje, môže viesť k prepätiu a to fyzickému alebo psychickému, čo nám často krát vyústi k nechuti. Jednotvárnosť, plynúca z nevedomosti môže mať za následok frustráciu, že mi to nejde. Možno naša tvrdohlavosť, že viem všetko najlepšie aj keď v skutočnosti je to úplne naopak a veľa iných obdobných dôvodov. Potom také vstupy, budú mať pre nás impulz vytvárania si negatívnych myšlienok, čo vo viacerých prípadoch bude znamenať koniec. Tu by som rád citoval jednu myšlienku, od múdreho psychológa, profesora Mihaly-Csikszentmihalyiho ktorý povedal: „Človek nemôže mať radosť, keď vykonáva rovnakú činnosť na rovnakej úrovni. Začne pociťovať nudu alebo frustráciu a potom túžba, aby sa znovu cítil dobre, by ho mala postrčiť k tomu, aby rozšíril svoje schopnosti alebo objavil nové príležitosti pre ich ďalšie využívanie.“

Na to by som chcel nadviazať ďalej a možno ukázať smer akým sa vybrať. V prvom rade sa vždy  zamyslieť najprv nad sebou samým, začať od seba a položiť si jednoduchú otázku, koľko tomu čo chcem, som v skutočnosti schopný venovať? Na základe toho si vytvoriť svoju vlastnú, reálnu a hlavne pozitívnu predstavu o tom kde by som raz mohol byť. Vidieť vždy určite v prvom rade cestu a nie hneď výsledok. Pousmiať sa nad všetkým, kto čo hovorí. Pýtať sa, konzultovať, hľadať vždy nové cesty ako môžem urobiť cvičenie zaujímavejšie, nebáť sa experimentovať. Ja mám zaužívané slovko variabilita. Čím viac impulzov viem do cvičenia, ale aj myslenia priniesť, tým budem mať zo všetkého oveľa väčší osoh. Hlavne mať zo všetkého čo robím radosť!

Takýchto nástrojov si každý z vás vie vytvoriť niekoľko, len sa treba pozastaviť, trocha zamyslieť a naučiť sa vnímať samého seba. Potom si trúfam povedať, že sa vám bude dariť a to nie len pri cvičení, ale aj v živote. Lebo pozitívny vstup, bude mať za následok pozitívny výstup a dôsledkom toho bude vaša radosť. Ak ste sa pri čítaní dostali až sem, rád by som sa vám poďakoval za váš čas, ktorý ste mi venovali a dúfam, že vám moje vety budú malou pomocou. Ďakujem vám všetkým